Egyptská záchranná lano

Níl, najdlhšia rieka sveta, začína svoju púť v dažďových pralesoch srdca Afriky, v Burundi, prameňmi rieky Kagera, ktorá preteká cez Viktóriino a Albertovo jazero. V severosudánskych mokradiach sa k nemu pripája rieka Gazela a rieka Žirafa a spolu so Sobatom pokračuje vo svojej púti ako „Biely Níl“ až do Chartúmu. Tam sa spája s „Modrým Nílom“ a krátko nato s Atbarou, aby prekonal zvyšných 3 000 km cez Saharu. S celkovou dĺžkou 6 671 km tečie pozdĺž svojho toku. Ročne dodá 55,5 miliardy kubických metrov vody do Egypta a 18 miliárd kubických metrov vody do Sudánu.

Nílska voda je jedným z najcennejších zdrojov v krajine, kde prší len zriedka. Od staroveku sa voda starostlivo rozdeľovala do okolitých hrádzí pomocou sofistikovaného systému. Monzúnové dažde spôsobujú, že Níl sa raz ročne rozvodní a dosiahne hladinu vody medzi
Hladina Nílu v júli a októbri stúpne až o 6 metrov. Po stáročia závisel osud krajiny od povodní Nílu.

Neustále panovali obavy, či sa povodne úplne nevyskytnú alebo budú príliš silné. Aj keď sa povodne vyskytovali pravidelne, ich výška sa menila, a tak určovala nadchádzajúcu úrodu. Väčšina poľnohospodárskej pôdy leží na západnom pobreží.

Od roku 1971 sa povodňová voda z Nílu zachytáva v Asuánskej priehrade neďaleko Asuánu, čím sa zabezpečuje celoročné zásobovanie krajiny vodou. Rozsiahle púštne oblasti sa tak dajú obrábať a zavlažovať. Umožnila sa viacnásobná úroda – čo je nevyhnutné pre krajinu, ktorej populácia sa každý rok zvyšuje o jeden milión. Vyrobená elektrina napája približne 4 000 dedín. Údolie Nílu dlhé 900 kilometrov je široké 4 až 25 kilometrov a severne od Káhiry sa rozširuje do delty Nílu, ktorá je pri Stredozemnom mori široká 250 kilometrov. Jej ramená patria medzi najúrodnejšie oblasti krajiny. Len v delte, ktorú Níl kedysi vyhĺbil piatimi ramenami (dnes zostali dve), dosahuje úrodná pôda značnú plochu 25 000 štvorcových kilometrov.